Píše Peter Gabriž - spoluzakladateľ projektu Mindpark.
Rád by som sa s tebou podelil o dôvody a pohnútky, prečo vznikol projekt www.mindpark.sk. Predtým ale malý príbeh. Niektorí z vás už možno čítali rozhovor, ktorý so mnou urobil magazín Forbes v rámci svojej témy o vyhorení.
Ak sa ti to nechce čítať, nech sa páči, malá rekapitulácia:
Pred asi šiestimi rokmi sa v mojom živote veľa zmenilo. Ak o tom niekto z vás čítal, alebo nedajbože sám vyhorenie zažil, asi vie, o čom hovorím. U mňa to malo celkom významný fyzický a mentálny prejav, ktorý vyústil do mesiacov únavy a neschopnosti reálne fungovať. Nespochybniteľný fakt je, že som si o to predchádzajúcim spôsobom života koledoval. Keď sa na to pozerám spätne, tak to asi ani inak dopadnúť nemohlo. Známe heslo „work hard – play hard“ (makaj naplno – ži/zabávaj sa naplno) som zobral doslova - všetkého veľa – práce, projektov, zodpovednosti, cestovania, zábavy, športu atď. Súčasne ignorovanie signálov tela, mysle a hlavne okolia.
Odvtedy prešlo päť rokov a dnes sa snažím veci riešiť zásadne inak – s ohľadom na moje telesné a duševné zdravie, s ohľadom na rodinu, kolegov, užšie a širšie okolie priateľov a známych, berúc do úvahy zmysel a dosah činnosti a jej kompatibilitu na hodnoty, ktoré uznávam. Samozrejme, že sa mi to často nedarí, ale aj prijatie faktu, že dosiahnutie dokonalosti je len ilúzia, je úspech, ktorý potreboval svoj čas.
Ale pekne po poriadku:
Potom, ako som sa začal zotavovať z vyhorenia, prvé, čo som okamžite začal riešiť, bolo: „Prečo práve JA?? Čo som robil zle?“ a samozrejme stovky ďalších otázok. Začal som čítať knihy. Pamätám si, že jedna z prvých kníh, ktorú som čítal bola kniha od Dalajlámu – Cesta ku šťastiu.
Neskôr som prečítal desiatky ďalších kníh na tému fungovania mysle, fungovania sveta, myšlienky, emócie, čo je to spiritualita, ktorá bola predtým pre mňa absolútne tabu témou.
Keďže som sa všetko snažil racionalizovať, neexistovalo pre mňa nič bez toho, aby som to „pochopil a urobil“. Všetko muselo dávať zmysel a priznám sa, že veľa vecí, čo som v týchto knihách čítal, mi zmysel nielenže nedávalo, ale prišlo mi to neuchopiteľné, skoro až ezoterické - bez možnosti „dosiahnuť cieľ v dohľadnom čase“.
Potom prišla „éra“ Eckharta Tolleho. V mnohých veciach mi otvoril oči. Ukázal mi, že na život a veci sa dá pozerať aj inak ako prostredníctvom hlavy a rozumu. Že je možné užívať si tu a teraz bez toho, aby som nad tým musel zbytočne premýšľať.
Toto bolo pre mňa obdobie, kedy som to ešte nevedel tak precítiť. Samozrejme, že som sa hneď vybral do Nórska, kde som chcel zažiť jeho 5-dňové podujatie. Pochopiť, pochopiť, čítať a čítať … To sa mi v tomto období skutočne podarilo. Lenže to pochopenie a čítanie jednej knihy za druhou mi trvalo ďalšie 3 roky.
Potom prišlo uvedomenie. Jedna vec je totiž čítať a pochopiť autorov, fakty a výskumy a úplne iná je tieto znalosti uchopiť v praxi a používať. Inými slovami – uvedomil som si, že je načase začať nejakú tú prax. Toto obdobie bolo sprevádzané rôznymi kurzami, hlavne v oblasti mindfulness.
Mal som vtedy šťastie a spoznal Andreja Jeleníka – veľmi skúseného a empatického človeka, ktorý ma viedol na ceste uvedomenia. Ukázal mi, že treba najmä začať a pokračovať v praxi trénovania mysle, pozorovania myšlienok a emócií. Hlavne praxe prijatia – ak sa niečo stane, už sa neodstane – dôležitý je náš postoj a rozhodnutie ako sa k danej situácii zachováš.
Akokoľvek to znie jednoducho - je v dennom živote veľmi náročné uvedomiť si túto malú (niekedy skutočne veľmi maličkú) medzeru medzi situáciou, ktorú ti priniesol život a tvojou akciou alebo reakciou na tento podnet.
A toto je hlavný dôvod, prečo vznikol projekt Mindpark. Veľmi rád by som širšej verejnosti ponúkol miesto, kde by sa v tejto oblasti hľadania vo svojom vnútri zorientovali oveľa skôr a jednoduchšie ako ja. Chcel by som im ponúknuť možnosť inšpirovať sa tými najskúsenejšími, vyskúšať si jednoduché cvičenia a v prípade väčšieho záujmu sa k nám pridať.
Mindpark chce pomôcť rozvíjať osobnostné kvality
Projekt Mindpark by rád prispel k rozvoju osobnostných kvalít, ktoré podľa viacerých štúdií prispievajú k zvýšeniu kvality života, pomáhajú korigovať stres, úzkosti, depresie a viaceré iné diagnózy. Viaceré výskumy dokazujú, že mindfulness rozvíja empatiu, súcit a emotívnu inteligenciu, čo sú kvality, ktoré sú jednými z najdôležitejších osobnostných kvalít v budúcnosti práce.
Na záver by som veľmi rád poďakoval Andrejovi Jeleníkovi za to, že sa k projektu pridal ako odborný garant a celej komunite odborníkov v oblasti mindfulness za to, že prispievajú svojou prácou k šíreniu týchto kvalít medzi laickú verejnosť.