Jeremy Adam Smith píše o tom, aký problém mu robí prejaviť vďačnosť a čím sa môžeme inšpirovať od ľudí, ktorí neberú veci ako samozrejmosť.
Neviem prejavovať vďačnosť. Ako zle som na tom? Väčšinu dní ani nevnímam slnečné svetlo na listoch stromov, keď idem na bicykli po ulici. Zabudol som byť vďačný za chlapíka, ktorý mi ručne varí lahodnú šálku kávy, ktorú pijem každé ráno na začiatok pracovného dňa. Dokonca ani neviem, ako sa ten chlap volá.
Spravidla považujem za samozrejmé, že mám nohy, ktoré ma nesú, oči, ktorými môžem vidieť, ruky, ktorými môžem objať svojho syna. Apropo, môj syn. V skutočnosti vnímam jeho fyzickú prítomnosť, pamätám si, že ho mám vyzdvihnúť zo školy alebo mu dať večeru. Ale keď stojím tvárou v tvár úskaliam a požiadavkám rodičovstva, neustále zabúdam, ako veľmi zmenil môj život k lepšiemu.
Vďačnosť (a jej súrodenec ocenenie) je mentálny nástroj, ktorý používame na pripomenutie si dobrých vecí.
Je to objektív, cez ktorý vidíme veci mimo nášho zoznamu problémov, ktoré treba vyriešiť.
Je to zameranie sa na ľudí, ktorí nám v živote prinášajú dobré veci.
Je to krásny kvet, ktorý venujeme za inak neviditeľné požehnania, ako sú čisté ulice, zdravie alebo dostatok jedla.
Vďačnosť neznamená, že teraz zmiznú všetky problémy a hrozby. Stále môžeme stratiť prácu, môže nás niekto prepadnúť na ulici, môžeme ochorieť. Všetko to som už zažil. Srdce mi bije rýchlejšie, hrdlo sa mi sťahuje. Moje telo chce niečo udrieť alebo od toho utiecť, buď jedno, alebo druhé. Lenže nie je ani do čoho udrieť, ani kam utiecť. Hrozby sú reálne, ale aktuálne existujú len v pamäti alebo predstavivosti. Ja som hrozba a sám sa ničím obavami.
A vtedy sa musím obrátiť k vďačnosti. A ako psychologický výskum naznačuje, ak som dostatočne vďačný, potom sa z vďačnosti môže stať zvyk. Podľa výskumu to znamená, že zvyšujem svoje šance na psychické prežitie ťažkých časov, že mám šancu byť šťastnejší v dobrých časoch. Ignorujem hrozby. Vážim si zdroje a ľudí, ktorí mi môžu pomôcť týmto hrozbám čeliť.
Ak už patríš k vďačným ľuďom, môžeš prestať ďalej čítať – nebudeš ďalšie informácie potrebovať. Ale ak si skôr ako ja, tu je pár tipov, ako sa všetci spoločne môžeme stať jedným z vďačných ľudí.
1. Vďační ľudia s raz za čas zamýšľajú nad smrťou a stratou
Uvažovanie o konci života podľa viacerých štúdií skutočne robí ľudí vďačnejšími za život, ktorý žijú. Napríklad, keď Araceli Friasa a jej kolektív požiadali ľudí, aby si predstavili svoju vlastnú smrť, ich vďačnosť sa významne zvýšila. Podobne, keď Minkyung Koo a jeho kolektív požiadali ľudí, aby si predstavili náhle zmiznutie svojich ľúbostných partnerov z ich života, stali sa títo ľudia oveľa vďačnejší za svojich partnerov. To isté platí aj pre predstavu pozitívnej situácie, napríklad, že ťa povýšili v práci. Aj po tej predstave si za danú prácu vďačnejší.
Nie je to však len teória. Ak začneš akúkoľvek dobrú vec vo svojom živote považovať za samozrejmosť, skús sa jej na chvíľu vzdať. Vedci Jordi Quoidbach a Elizabeth Dunn podali 55 ľuďom kúsok čokolády. Následne niektorým z týchto ľudí povedali, aby si čokoládu nedali celý ďalší týždeň a tým druhým nech si ju dajú vždy, keď budú mať na ňu chuť. Tretiu skupinu ponechali na svojom vlastnom rozhodnutí.
Hádaj, kto bol nakoniec podľa sebahodnotenia najšťastnejší? Boli to tí, ktorí abstinovali od čokolády. A kto bol najmenej šťastný? Ľudia, ktorí si dávali čokoládu vždy, keď mali chuť. To je tá sila vďačnosti.
2. Nájdu si čas privoňať k ruži
A nielen k ruži. Vychutnávajú si vôňu kávy, vôňu čerstvo upečeného pečiva, ale aj zápach nového auta – proste čokoľvek, čo ich teší.
Psychológ Univerzity Loyola Fred Bryant zistil, že vychutnávanie si pozitívnych zážitkov spôsobí, že sa ti zakorenia hlbšie v mozgu a to zvyšuje ich prínos pre tvoju psychiku - a kľúčom je, podľa jeho slov, vyjadrenie vďačnosti za túto skúsenosť. To je jeden zo spôsobov, ako ide ocenenie a vďačnosť ruka v ruke.
Môžeš tiež zvážiť pridanie malého rituálu k tomu, ako prežívaš telesné pôžitky: Štúdia vydaná v časopise Psychological Science uvádza, že rituály ako modlitba alebo dokonca potriasanie balíčkom cukru „nútia ľudí venovať väčšiu pozornosť jedlu a táto pozornosť má za následok to, že nám jedlo chutí viac,“ hovorí Emily Nauman vo svojom článku Väčšie dobro o tomto výskume.
Tento spôsob všímavosti má intuitívny zmysel – akú to má však súvislosť s prvým zvykom uvedeným vyššie?
My ľudia sme úžasne prispôsobivé tvory a prispôsobíme sa aj dobrým veciam. Keď tak urobíme, ich subjektívna hodnota začne klesať, začneme ich brať ako samozrejmosť. A práve vtedy by sme sa ich mali obmedziť aspoň na chvíľu. Nech už je to čokoláda, sex alebo aj niečo ako slnečný svit. A potom si nájdi čas a poriadne si ich vychutnaj, keď ich pustíš späť do svojho života.
Vracia nás to k prvému návyku: Ak niekoho považuješ za samozrejmosť, urob krok späť a predstav si svoj život bez nich. Skús si ich prítomnosť vychutnať rovnako ako ružu. Alebo nové auto. Hocičo! Ide o to, že neprítomnosť niečoho môže spôsobiť, že srdce začne byť vďačné.
3. Berú dobré veci ako dary, nie ako niečo nárokovateľné
Čo je opakom vďačnosti? Nárok - postoj, že sú ti ľudia niečo dlžní len preto, že si tak výnimočná osoba.
„Ak sa príliš zameriavame na seba, a to už v akejkoľvek podobe, môže to spôsobiť, že zabudneme na všetky tie dobrodenia, ktoré sa nám dostávajú, rovnako tak aj na tých, ktorí nám ich dávajú a keď sa tak stane, nemáme pocit, že by sme boli niekomu za tieto dobré veci dlžní, a preto nemáme dôvod cítiť sa vďační,“ píše Robert Emmons, spoluriaditeľ projektu vďačnosti GGSC. „Výpočet všetkých požehnaní by však nebol účinný, pretože krivdy voči nám stále prevážia dary, ktorých sa nám dostáva.”
Ako pokračuje Emmons, protiliekom na pocit nároku na niečo je uvedomenie si toho, že my sme samých seba nestvorili, naopak, my sme boli stvorení. Rovnako tak nikdy nie sme v skutočnosti sebestační. Ľudia potrebujú iných ľudí, aby im vypestovali jedlo a liečili zranenia, potrebujeme lásku, a na to potrebujeme rodinu, partnerov, priateľov a domáce zvieratá.
„Pozerať sa na veci vďačnými očami si vyžaduje, aby sme videli sieť prepojení, v ktorých striedame svoje role, raz sme tí, čo dávajú a raz tí, čo prijímajú,“ píše Emmons.
„Pokorný človek hovorí, že život je dar, za ktorý treba byť vďačný, a nie, že je to niečo, na čo má nárok.“
4. Prejavujú vďačnosť ľuďom, nie sú vďační len za veci
Na začiatku som spomenul vďačnosť za slnečné svetlo a stromy. To je pre mňa samotného skvelé a môže to mať na mňa dobrý vplyv, napríklad, keď ma to prinúti zamyslieť sa nad svojím vplyvom na životné prostredie. Ale stromom to je jedno. Rovnako tak slnko nevie, že existujem. Pokiaľ vieme, táto veľká žiarivá guľa horiaceho plynu si neuvedomuje svoju vlastnú existenciu. Moja vďačnosť neznamená, že teraz bude žiariť jasnejšie.
To však neplatí o ľuďoch, tí budú žiariť vďačnosťou. Poďakovanie môjmu synovi ho môže urobiť šťastnejším a môže to posilniť naše spoločné emocionálne puto. Poďakovanie chlapíkovi v kaviarni, ktorý mi robí kávu, môže posilniť sociálne väzby - čiastočne prehĺbením porozumenia tomu, ako sme prepojení s inými ľuďmi.
Moja kolegyňa Emiliana Simon-Thomas, vedecká riaditeľka GGSC a ďalšia spoluriaditeľka nášho projektu Rastúca vďačnosť, sa vyjadrila nasledovne:"Skúsenosti, ktoré umocňujú zmysluplné spojenie s ostatnými - napríklad všímanie si toho, ako vám iný človek pomohol, uznanie vynaloženého úsilia a vychutnanie si toho, ako ste z toho získali prospech - spájajú biologické systémy dôvery a náklonnosti spolu s centrami pre potešenie a odmenu. To poskytuje trvalú podporu pozitívnej skúsenosti. Keď človek povie „ďakujem“, váš mozog zaregistruje, že sa stalo niečo dobré a že ste bohatšie zapletení do zmysluplnej sociálnej komunity."
5. Vďačnosť vyjadrujú konkrétne
Vďační ľudia sú zvyčajne špecifickí. Nehovoria: „Milujem ťa, pretože si taká úžasná/úžasný, že si to ty!“ Skutočne vďačný človek namiesto toho povie: „Milujem ťa pre palacinky, ktoré robíš, keď vidíš, že som hladný, a za to, ako mi masíruješ nohy po práci, aj keď si naozaj unavená, a ako ma objímaš, keď som smutný, aby som sa cítil lepšie.“
Dôvod je celkom jednoduchý: vyjadruje to vďačnosť autentickejším spôsobom a takého poďakovanie zanecháva dojem, že ten, čo ďakuje skutočne vníma, čo ten druhý robí, a neprechádza to ako samozrejmosť. Najbohatšie poďakovanie uznáva úmysel („palacinky, ktoré mi robíš, keď vidíš, že som hladný“) a námahu („masíruješ mi nohy po práci, aj keď si skutočne unavená“) a popisuje hodnotu prijatej výhody („objímaš ma, keď som smutný, aby som sa cítil lepšie“).
Keď Amie Gordon a jej kolektív študovali prítomnosť vďačnosti v pároch, zistili, že manželia signalizujú vďačné pocity starostlivejším a pozornejším správaním. Kladú objasňujúce otázky; na problémy reagujú objatím a na dobré správy úsmevom. „Tieto gestá,“ píše Gordon „môžu mať hlboké účinky: Účastníci, ktorí boli počas našich rozhovorov lepšími poslucháčmi, mali partnerov, ktorí uvádzali, že sa cítia byť nimi viac cenení.“
Pamätaj si: Vďačnosť je silnejšia, ak je špecifická.
6. Ďakujú aj za nepríjemnosti
Povedzme si pravdu: Palacinky, masáže, objatia? Nuda. Väčšina mojich doterajších príkladov sú jednoduché a klišé. Vďačnosť skutočne silne vďačných ľudí sa prejavuje aj v situáciách, keď ich nechá partner/partnerka, keď ich človek bez domov požiada o drobné alebo keď dostanú výpoveď. Tu prechádzame od základnej do pokročilej vďačnosti, takže dávaj pozor.
Keďže sám stále pracujem na základnej úrovni vďačnosti, požiadam o radu ešte raz doktora Emmonsa: „Je ľahké cítiť sa vďačný za dobré veci. Nikto „necíti“ vďačnosť za to, že stratil prácu, domov alebo dobré zdravie.“
V takýchto chvíľach sa podľa neho vďačnosť stáva kritickým poznávacím procesom, spôsobom uvažovania o svete, ktorý nám môže pomôcť zmeniť katastrofu na odrazový mostík. Tvrdí, že ak sme ochotní a schopní sa pozrieť na situáciu hlbšie, nájdeme dôvod na vďačnosť aj voči ľuďom, ktorí nám ublížili. Môžeme tak priateľke alebo priateľovi poďakovať za to, že boli dostatočne odvážni na to, aby ukončili vzťah, ktorý nefungoval; bezdomovcovi za pripomenutie toho, aké máme šťastie a že sú tu aj zraniteľní ľudia; šéfovi za to, že nás prinútil čeliť novým výzvam.
„Život je utrpenie. Žiadne množstvo cvičení pozitívneho myslenia túto pravdu nezmení,“ píše Emmons vo svojom článku Ako vám vďačnosť môže pomôcť v ťažkých časoch.
"Ak ľuďom v ťažkej situácii povieš, aby sa vzchopili, uvedomili si svoje požehnania a nezabúdali na to, za koľko toho musia byť stále vďační, môže im to skôr uškodiť. Spracovať životnú skúsenosť vďačnou optikou neznamená poprieť negativitu. Nie je to forma povrchnej vedy o šťastí. Znamená to uvedomiť si silu, ktorú máme, aby sme premenili prekážku na príležitosť. Znamená to preformulovať stratu na potenciálny zisk, premeniť negativitu na pozitívne kanály vďačnosti," uzatvára Emmons.
Práve to robia skutočne vďační ľudia. Dokážeš to aj ty?
Článok je voľný prekladom anglického originálu Six Habits of Highly Grateful People uverejneného v Greater Good Magazine.